Drahí bratia a sestry,
slávime posviacku nového oltára. Zospodu je murovaný z ľahkých tvárnic, ktoré majstri vybrúsili a poskladali do požadovaného tvaru. Na vrchu je oltárna menza z mramoru Bianco Lassa. Oltár váži 2,1 tony, meria 3 x 1,7 metra. V oltári je miesto na uloženie relikvií. Okolo oltára sa schádza farská rodina, aby spolu s Ježišom slávila tajomstvo Poslednej večere. Pri oltári kňaz, sprítomňujúci Krista, koná to isté, čo konal sám Pán Ježiš a čo prikázal svojim učeníkom konať na jeho pamiatku.
Rozlišujeme prenosný alebo pevný oltár. Na zriadenie prenosného oltára stačí kňazské požehnanie. Cirkev ho zvykne používať na požehnaných miestach, kde sa slávi Eucharistia. Ide napríklad o malé filiálne kostoly, verejné kaplnky alebo sväté omše pri púťach mimo kostola.
Na zriadenie pevného oltára je potrebná dedikácia – posvätenie svätou krizmou rukami biskupa. Pevný oltár má byť na v kostoloch, teda na miestach, ktoré sú posvätením vyhradené pre Boží kult. Smernice hovoria, že oltár čiže stôl, na ktorom sa slávi Eucharistická obeta, sa nazýva pevný, ak je vyhotovený tak, že je spojený s dlažbou, a preto nemožno ním pohnúť. Menza pevného oltára má byť kamenná, a to z jedného prírodného kameňa. Základ však, čiže podstavec, sa môže vypracovať z akéhokoľvek materiálu. Oltár treba vyhradiť jedine na božský kult s úplným vylúčením akéhokoľvek profánneho používania, pretože pomazaním krizmou je zasvätený Pánovi, vyhradený jedine jemu. Je to Pánov oltár. V pevnom oltári sa podľa starobylého zvyku majú uchovávať relikvie mučeníkov alebo iných svätých. Nie je to preto, aby dodali oltáru vznešenosť, lebo práve oltár býva vyznačením hrobu mučeníkov. Ranokresťanská cirkev slávila Eucharistiu nad hrobmi mučeníkov a svätých, aby zvýraznila obetu ich života pre Krista. Neskôr, po nadobudnutí náboženskej slobody, Cirkev začala stavať chrámy a do ich oltárov vkladať telá mučeníkov a svätých. Totiž na oltári je v Eucharistii prítomný ten, ktorý trpel za všetkých, a pod oltárom sú tí, ktorých vykúpil svojim utrpením. V knihe Zjavenia sv. apoštola Jána čítame: „Videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali“ (Zjv 6, 9).
V nových kostoloch sa odporúča postaviť iba jeden oltár, aby tak v jednom zhromaždení veriacich jediný oltár predstavoval nášho jediného Spasiteľa Ježiša Krista a jedinú Eucharistiu Cirkvi. „Oltár musí byť oddelený od steny tak, aby ho kňaz mohol obchádzať a aby mohol sláviť sv. omšu obrátený tvárou k ľudu. Nech je však na takom mieste, aby bol skutočne stredom, na ktorý sa upútava pozornosť celej farskej rodiny,“ hovoria smernice. Na oltár nie je možné umiestňovať sochy ani obrazy svätých, lebo je zasvätený jedine Kristovi.
Náš diecézny biskup stanovil termín posviacky oltára na 15. máj, kedy slávime výročie posvätenia chrámu, tohto roku to je 29. výročie. Pozrime sa na samotný obrad posviacky oltára.
Úvodné obrady omše sa konajú ako obvykle. Biskup však namiesto úkonu kajúcnosti požehná vodu, ktorou pokropí ľud i nový oltár. Potom nasleduje Bohoslužba slova, po ktorej sa spievajú litánie k všetkým svätým. Po ich speve biskup uloží relikvie do oltára a prednesie osobitnú posväcujúcu modlitbu. V nej sa vyjadruje úmysel oltár navždy zasvätiť Pánovi a vyprosuje sa jeho požehnanie. Nasledujú obrady pomazania, incenzovania, prikrytia a osvetlenia oltára, ktoré viditeľnými znakmi znázorňujú niečo z neviditeľnej činnosti, ktorú Pán vykonáva prostredníctvom Cirkvi sláviacej sviatosti, najmä Eucharistiu. Pomazaním oltára sa naznačuje, že oltár sa stáva znakom Krista, ktorý je Pomazaným – veď ho Otec pomazal Duchom Svätým a ustanovil ho za najvyššieho Kňaza, aby na oltári svojho tela priniesol svoj život ako obetu za spásu všetkých. Pálením vonného kadidla sa naznačuje, že Kristova obeta, ktorá sa na oltári sprítomňuje, vystupuje k Bohu ako príjemná vôňa. A rovnako, že aj modlitby veriacich, ktoré predkladajú Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom, vystupujú až k Božiemu trónu. Prikrytím oltára sa vyjadruje, že oltár je miestom Eucharistickej obety a Pánovým stolom, pri ktorom kňazi i veriaci jedným a tým istým úkonom, ale rozdielnou službou slávia Pamiatku Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a požívajú Pánovu večeru. Preto sa oltár upraví ako stôl, okolo ktorého sa radostne schádzajú všetci veriaci, aby sa posilnili Kristovým Telom a Krvou. Osvetlením oltára sa pripomína, že Kristus je Svetlo sveta. Keď je oltár pripravený, biskup slávi Eucharistiu, ktorá je hlavnou časťou celého obradu. Veď slávenie je naozaj v neobyčajne úzkom vzťahu s posviackou oltára: Slávením Eucharistie sa dosahuje a aj veľmi jasne vyjadruje cieľ, pre ktorý bol oltár postavený; Kristus prítomný v Eucharistii určitým spôsobom robí svätým aj oltár. Sv. Ján Zlatoústy povedal, že oltár nás napĺňa úžasom: „Navonok je to iba kameň, ktorý sa však stáva posvätnou vecou akonáhle na ňom spočinie Kristovo Telo.“
Bratia a sestry, vidíme, akú veľkú úctu požíva v Cirkvi oltár. Je to najdôležitejšie miesto v kostole, pretože bez neho by sme nemali ani bohostánok. Uvedomme si však, že slová sv. Jána Zlatoústeho v omnoho väčšej miere platia o nás. Ak sa neživý oltár stáva posvätným, keď na ňom spočinie Kristovo Telo, o čo viac človek – milované Božie dieťa, keď ho v Eucharistii navštívi samotný Kristus. Svätým prijímaním sa stávame posvätnými, zasvätenými, jednoducho patríme Pánovi. Sme vyhradení iba pre neho. Uvedomme si to, keď pôjdeme na sv. prijímanie: „Ja patrím Pánovi.“ Amen.
